História obce

V stredoveku bol čaklovský majetok súčasťou panstva Lipovec, ktoré od roku 1229 patrilo šľachticom Abovcom. Pri deľbe panstva v roku 1282 pripadol synom Alexandra. Z tohto obdobia pochádza aj správa, v ktorej sa prvý krát spomínajú čaklovské polia resp. chotár ako Chaklomezeu. Podľa zemepisnej polohy, názvu obce a najstarších správ vyplýva, že Čaklov patrí medzi najstaršie obce v okolí Tople. Vo vlastníctve Abovcov Čaklov zostáva do polovice 14. storočia, kedy pripadol šľachticom z Rozhanoviec - Rozgoniovcom. Títo ho začlenili do panstva Čičva, po roku 1524 patril Bátoriovcom. Neskôr sa mejetkové podiely objavujú v súvislosti s menami ako Ján Tatai, Štefan Ňári, Ján Bornemisa, Štefan Bátori, Byzon - Czegledi, Nádašiovci, Esterháziovci, Drugetovci, Barkóciovci. Už v roku 1658 tu majú majetkovú účasť aj Barkóciovci.

Prvé správy o hospodárskej činnosti v obci pochádzajú až zo začiatku druhej polovice 15. storočia. V tom čase v tejto oblasti hospodárilo 22 sedliackych usadlostí. Koniec 15. storočia bol poznačený vojnami, značná časť obyvateľstva sa vysťahovala. Pravdepodobne až začiatkom 16. storočia sa v obci usadili nové rodiny. Úbytok rodín sa začal prejavovať opäť v priebehu 17 storočia a to následkom nárastu chudoby sedliakov z dôvodu neprimeraného nárastu daní. V období 1660 - 1663 obec postihla morová epidémia. V rokoch 1678 - 1711 sa aj tunajší obyvatelia pridali k protihabsburským povstaniam. Cieľom povstaní bolo oslobodiť poddaných a obnoviť náboženské slobody pre protestantov.

V apríli a decembri 1779 celú oblasť postihlo zemetrasenie, ktoré spôsobilo značné materiálne škody.

Na prelome 17. a 18. storočia sa Čaklov radí medzi stredne veľké dediny. Niekedy v tom čase sa v obci objavujú aj príslušníci inej etnickej skupiny - židi a cigáni. Cigánske rodiny sa zaoberali prevažne remeslom.

V januári 1806 prechádzala cez Čaklov 12-tisícova armáda ruských kozákov, ktorí sa vracali domov po porážke pri Slavkove, kde bojovali s vojskom cisára Napoleóna.

V dôsledku neúrody vypuká v roku 1830 v krajine hladomor,  k nemu sa v lete 1831 pridáva aj epidémia cholery. V tom čase zomiera v Čaklove okolo 200  prevažne chudobných ľudí.

Povstanie sedliakov vypuklo aj v okolí Čaklova.  Občania Zámutova, Rudľova, Merníka a ďalších obcí zaútočili na kaštiele, fary a zemepánske majetky s cieľom zabiť pánov a likvidovať nespravodlivosť. V tejto oblasti tak prišlo o život 12 pánov. Povstanie bolo potlačené privolaným vojskom , povstalci pochytaní a odsúdení štatariálnym súdom. Celkovo bolo 41 povstalcov odsúdených na trest smrti obesením, ďalší na verejné palicovanie a zhabanie majetku. Podľa dostupných údajov sa občania Čaklova nezúčastnili priamo sedliackeho povstania ani rabovačiek a nikto z nich nebol popravený.

Po cholere a sedliackom povstaní sa život v celej oblasti vrátiť do normálnych koľají nepodarilo. Čaklov i okolie postihlo niekoľko živelných pohrôm - v roku 1839 víchrica a ľadovec, od roku 1841 sa štyri roky po sebe vyliala rieka Topľa, 1847 bol hladomor a epidémia osýpok.

Dňa 15. marca 1848 došlo v Pešti k ustanoveniu prvej samostatnej uhorskej vlády a krajinský snem v Bratislave prijal tzv. marcové zákony, ktoré zrušili poddanstvo a nastolili základné občianske slobody. Onedlho rozpory medzi liberálnou domácou vládou a viedenským panovníckym dvorom prerástli do otvoreného konfliktu a viedli k dlhodobo trvajúcej občianskej vojne. Na strane Viedne za prísľub väčších národných práv bojovali aj slovenské dobrovoľnícke zbory a tiež príslušníci nemaďarských národov. V apríli 1849 sa v Soli a Čaklove niekoľkokrát zastavili slovenskí dobrovoľníci bojujúci na strane cisárskych vojsk. Bojovali hlavne proti maďarským národným gardám. Do týchto gárd vstúpilo z Čaklova 44 dobrovoľníkov - sedliakov.

V lete 1849 prichádza na východné Slovensko viac ako 300-tisícová armáda, ktorá sa zdržiavala v obciach v druhej polovici júla. pobyt uhorského, rakúskeho, slovenského dobrovoľníckeho a tiež ruského vojska priniesol miestnym obyvateľom nemalé škody.

V roku 1867 došlo k prvému zmapovaniu obce a chotára a zavedená evidencia pôdy. Vypukla tiež nová vlna cholery, ale na základe predchádzajúcich skúseností už studne a všetko, s čím prišli do styku postihnutý, bolo silne chlórované, čím bol počet obetí obmedzený.

1868 bola vykonaná komasácia pôdy, nasledovala úprava vlastníckych vzťahov a vzájomné výmeny medzi vlastníkmi za účelom scelenia pozemkov. Bolo vyčlenených 322 hektárov poľnohospodárskej pôdy a 60 hektárov pasienkov.

V obci bola v roku 1871 postavená sýpka, ktorá stojí aj v súčasnosti.

V oblasti vzdelávania sa zlepšili tunajšie podmienky keď bola v obci v roku 1899 postavená murovaná evanjelická škola s jednou triedou a malým bytom pre učiteľa.

Koncom 19. storočia v dôsledku nedostatku zdrojov obživy sa viacerí Čaklovčania vysťahovali do cudziny, najmä do Ameriky. V rokoch 1891 - 1902 sa podľa záznamov v cudzine zdržiavalo 152 obyvateľov obce.

Udalosti 20. storočia zachytávajú obecné kroniky. Z nich vyberáme aspoň niektoré významné udalosti v obci: